Predstavenie Metamorfózy ženy - AKÉ SÚ A PREČO VZNIKLI?

„Ja som písal bez ctižiadosti, pre vlastnú dušu a priateľov krásy, to som obsiahol.“

Andrej Sládkovič

Často sa ma pýtajú – tí, čo sa nehanbia opýtať, kde som čerpala inšpiráciu pre vznik divadelného predstavenia Metamorfózy ženy :)

Nuž pravda je taká... všedná. Som obyčajná žena, ako ktorákoľvek iná. Preto to aj v úvode predstavenia hovorím... Ako ktorákoľvek z nás...

Písala som, pretože som potrebovala dať von niektoré pocity. Že boli moje vlastné? No a čo? Každý  z nás má svoje chvíľky... A umelci ich využívajú na tvorbu. Príbeh ženy, ktorý je vyskladaný zo spomienok, nie je možno pre niekoho ničím výnimočný... pretože je taký...obyčajný... taký ako milióny iné... ale to je pre mňa ako autora najzaujímavejšie a zároveň najúžasnejšie... že som prežila niečo, čo je pre mňa hlboko individuálne, ale zároveň to precítili i milióny iných žien a mužov...možno v iných súvislostiach, no zažili...

...ten povznášajúci pocit, ktorý nazývame láska, ten úžasný pocit, keď si uvedomím, že som žena, že som pre niekoho zaujímavá, príťažlivá, že milujem iného človeka, že som schopná najvyššieho ľudského citu, že dám život malému človiečikovi, ten neuveriteľný pocit nádhery, radosti a šťastia, keď uvidím svoje dieťa prvýkrát, ten skľučujúci pocit, keď sa mi srdce ide rozpadnúť na márne kúsky, keď moje dieťa trpí a ten ničivý pocit prázdnoty, ktorý cítim, keď navždy odíde človek, ktorý mi bol blízky.

Len to bolo určujúce pri vzniku hry... Keď som písala text, nepremýšľala som nad tým, ako ho budem ako herečka realizovať. Tieto otázky vznikli až potom. Zvyčajne sa nimi zaoberá režisér :)

Najzvláštnejšie na celej tvorbe inscenácie bolo, ako prichádzali ľudia, ktorí sa naozaj našli v spomienkach. Najskôr tí najbližší, moja sestra, ktorá v inscenácii spieva a stvárňuje metaforu ženskej duše, ktorá spieva, plače, smeje sa a ozýva sa sama sebe vo chvíľach, ktoré sú najdôležitejšie, najvypätejšie, naj...

„Segra, človek aby sa bál ti niečo povedať, lebo svoje slová nájde v hre...“ to bola jej prvá reakcia :) Nuž presne jej slová som použila, hoci v úplne inom kontexte v časti o Láske... Niekedy to boli len slová, inokedy spomienka... čerpala som z rozhovorov s mojimi priateľmi, rodinnými príslušníkmi, čerpala som zo svojho vlastného života. V reprízach, ktoré prináša predstavenie, sa všetky spomienky neustále vracajú a ja ich prežívam nanovo ako herečka.

Teraz, po odohraní mnohých predstavení, môžem povedať, že najemotívnejšie a najkrajšie sú chvíle po predstavení. Prvá príde tesne po tom, ako odídeme zo scény. V zákulisí sa všetci objímeme, veľké rodinné objatie :) a druhá taká chvíľa príde, keď ku mne pristúpi známy alebo aj úplne neznámy človek z hľadiska, v očiach má slzy a niekedy kvôli dojatiu nedokáže ani rozprávať.

Pamätám si všetkých, ktorí mi prišli pogratulovať po predstavení, rodina, priatelia, kolegovia, divadelníci. Najúžasnejšie bolo stretnutie s Jankom Priwitzerom zo Srbska v Novom Meste nad Váhom. Hoci sme sa videli prvýkrát v živote, boli sme naladení na jednu strunu a keďže naozaj nemohol od dojatia veľa rozprávať, v prvej chvíli stačil len stisk ruky a objatie.

Takýchto stretnutí bolo viac, všetky sú nezabudnuteľné a práve v tých chvíľach viem, že to, čo som vytvorila, čo som sa snažila odovzdať, našlo svojho adresáta. To sú najkrajšie divadelné chvíľky, pre tieto kratulinké chvíľky robíme divadlo, pre tieto chvíľky obnažujeme svoje duše, pre tieto chvíľky zanedbávame svoje rodiny a prijímame verejnú samotu na javisku.

Ja za ne ďakujem – Hriňovskému divadlu a jeho členom, za to, že ma prijali medzi seba a dali mi šancu prejaviť sa. Divadielku Concordia, v ktorom môže moje predstavenie ďalej žiť. Ďakujem divákom, ktorí napriek tomu, že si môžu zapnúť v televízii program od výmyslu sveta, nájdu si čas a prídu sa pozrieť na živé predstavenie.

Úvodné motto som si požičala od Andreja Sládkoviča. V ostatnej dobe som sa venovala jeho životopisu. Keď napísal Detvana a Marínu, viacerí sa na neho za to pozerali krivým okom. Pre vlastnú dušu... preto som písala i ja svoj scenár – pre vlastnú dušu...  So snahou priblížiť sa dušiam iných. Dúfam, že sa mi to podarilo i v tomto článku o vzniku predstavenia.

Maja Zdurna Fabriková

Hra Metamorfózy ženy získala v roku 2014 viaceré ocenenia.

5. apríla 2014 získala počas regionálnej prehliadky ochotníckych divadelných súborov Slávnosti Podpoľania a Hontu 1. miesto a postup na krajskú prehliadku Zochov divadelný Tisovec.

9. apríla 2014 získala počas 17. ročníka Festivalu Aničky Jurkovičovej titul LAUREÁT Festivalu Aničky Jurkovičovej pre rok 2014, pamätnú plaketu A. Jurkovičovej, vecnú cenu primátora mesta Nové Mesto nad Váhom Ing. Jozefa Trstenského a odporúčanie na účasť do otvorenej časti celonárodnej divadelnej prehliadky - Scénickej žatvy v Martine, ako aj pozvánku k účasti na Festival Zuzany Kardelisovej v Kysáči (Srbsko), zároveň ocenenie za najlepší ženský herecký výkon si odniesla Maja Zdurna Fabriková za postavu Ženy.

25. apríla 2014 počas 47. ročníka národnej súťažnej prehliadky ochotníckych divadelných súborov s inscenáciami pôvodnej slovenskej dramatickej tvorby Palárikova Raková striebornú medailu J. Palárika a finančnú cenu mesta Čadca za autorský prínos a herecké stvárnenie postavy Ženy získala Maja Zdurna Fabriková v inscenácii Metamorfózy ženy. Cenu Kysuckej kultúrnej nadácie na návrh poroty mladého diváka dostalo Hriňovské divadlo Hriňová za inscenáciu hry Maji Zdurnej Fabrikovej Metamorfózy ženy.

Ďalšie roky priniesli aj ďalšie úspechy, vystúpenia, viac nájdete tu: https://www.divadielkoconcordia.sk/repertoar/metamorfozy-zeny/

Ďakujeme za priazeň porotám, divadelníkom a hlavne divákom.