Metamorfózy ženy - hodnotenie poroty na Festivale Aničky Jurkovičovej 2014
Krása, emocionálna krehkosť, úprimnosť, nadhľad, láska, partnerský vzťah, fyzická identita ženy sa stali nosnými témami divadelnej inscenácie Metamorfózy ženy (Hriňovské divadlo, Hriňová), ktorá získala aj hlavnú cenu festivalu. Rozprávanie životného príbehu ženskej neopakovateľnej identity nám sugestívne autorsky, herecky i režijne tlmočila Maja Zdurna Fabriková. V divadle sme sa dočkali znovu čias, keď sa začíname vracať k veľkým príbehom. Ľudské rozprávanie o zdanlivo obyčajnej skutočnosti ženského žitia sa tu stalo veľkým, presvedčivým, opravdivým, najmä prostredníctvom neprestajného hľadania vnútorného zmyslu vlastnej existencie. Celý príbeh premien ženy autorka rozčlenila chronologicky na tematicky presvedčivé a divadelne naplnené obrazy ženského prežívania - Láska (Monológ zaľúbenosti), Moja malá vnútorná bohyňa (Vagína monológ), Matka ( Monológ o pôrode) a Prastará matka (Monológ o láske, živote a smrti). Tieto jednotlivé časti sprítomnenej, hlboko ženskej každodennosti oddelila režisérka hudobnými predelmi. V jednoduchom, emocionálne nasýtenom speve s gitarovým sprievodom dostávalo predstavenie ďalší sujetový rozmer. Hudobná zložka bola integrálnou súčasťou celého javiskového diela. Vytvárala nielen atmosféru, ale znásobovala emocionálnu obrazotvornosť a otvárala priestor na hlboké vnímanie príbehu. Na javisku bolo minimum scénických prvkov - vešiak, evokujúci ženský šatník, a väčší kôš, ktorý metaforicky nadobúdal ako znak význam akejsi ženskej emocionálnej pamäti. Herečka predviedla kreatívnu a umelecky presvedčivú prácu s rekvizitou. V hereckých výrazových prostriedkoch sugestívne striedala humorné, odľahčené polohy, naplnené nadhľadom a odstupom, s hlbšími, tragickejšími, ba až smutnými tónmi ľudského prežívania. Herečke individuálne sadol umelecký priestor monodrámy, pohybovala sa v ňom nenútene a suverénne. Vo viacerých pasážach preukázala detailnú schopnosť pointovať rozprávané a veľké osobné mikropríbehy rovnako citlivo vyvažovala krehkým materiálom ľudských emócií. V každom monológu ženskosti ukladala do niekoľkých vrstiev vnútorne bohaté pravdy ženskej individuality a identity o večnom hľadaní jediného zmysluplného sveta - lásky. Prenikala do intímneho rozhrania ženskej jedinečnosti s úctou, decentnou iróniou a so sympatickým nadhľadom. Javisková výpoveď zaznieva v jej hereckom stvárnení triezvo a stáva sa viac ako správou o ženskom srdci, tele a duši. Diváka zavedie do najtajnejších roklín, aj na nebotyčné končiare ženskej neopakovateľnosti. Je to ženskosť, ktorá priam "eskaluje" vnútorný svet, ktorý odmieta cestu moci, falošnej, prázdnej autority a, naopak, ponúka fascinujúcu púť srdca.
Martin Timko, predseda poroty FAJ, Javisko 2/2014